Nikdy by ma nenapadlo, že raz zo mňa bude svadobný fotograf. Tak ozajstnejšie som s fotením začal niekde v polovici svojho doterajšieho života. Bavilo ma hlavne dokumentovať dianie okolo. Ľudí ako príbehy a občas niečo z krajiny. Ale svadba? Slovné spojenie svadobná fotografia bolo pre mňa synonymom nudy. A paradoxne z akejsi nudy som začal robiť práve svadobnú fotografiu. V Nórsku.
Asi rok po doktoráte z geografie som začal celkom slušne akademicky vyhárať. V tom prišla ponuka od kamaráta, že či nechcem skúsiť stavať lešenia v Nórsku? Jasné! A tak sme so ženou a polročným synom vyrazili na sever. Fantastická práca v úžasnej krajine. Neustála zmena, kreatívnosti sa medze nekládli a z času na čas aj život na vlásku. Nič lepšie som si na prevetranie hlavy priať nemohol. Lenže ako to už v každej práci býva, čosi tomu chýbalo. Tu to bol kontakt s domorodcami. Po stavbách znela skôr poľština ako nórčina a po nejakom roku mi začalo byť ľúto, že o tých potomkoch Vikingov vlastne nič neviem. A tak sa mi do života priplietlo fotenie svadieb.
Prvotná myšlienka bola rodinná fotografia. Na tom som mal ale prislabú nórčinu. Až neskôr mi prišla na um svadba. Kde inde by som mohol ako fotograf spoznať Nórov lepšie ako na svadbách?!
Celkom slušne zmordovaný dennými lešenárskymi výkonmi, som po večeroch dopĺňal medzery fotografického remesla. Po rokoch konečne prišlo aj na prácu so systémovým bleskom a štúdium fantastického editora Lightroom (dodnes si s ním bohato vystačím). Keď už bolo teórie akože dosť, dozrel čas na kúpu slušnej techniky. Posledný foťák sa ukázal byť výborným darom pre jedného z lešenárskych kolegov. A tak som začal svoju novú svadobnofotografickú esej písať vtedy najdostupnejším full-frame telom Canon 6D.
Nasledovalo niekoľko mesiacov zoznamovania sa s novou technikou a experimentálneho fotenia. V tomto období sa stal náš syn azda najfotografovanejším dieťaťom v Nórsku. ..teda minimálne slovenským. Na fotenie si zvykol tak, že keď naňho dnes namierim objektív, ani to s ním nepohne. A keď už pohne, tak spravidla fotogenicky. Mimochodom, naša Hanka si na fotenie zvykala ešte v mamičkinom brušku.. Šťastný to dnes otec fotograf!
Z niekoľko podarenejších záberov som na kolene pozbúchal webstránku, na čo som dodnes ako autentický IT dinosaurus patrične hrdý. Zostávala posledná úloha na ceste k polo-profi fotografii – získať prvú zákazku. Ako som už spomenul, moje emaily ľuďom hľadajúcim fotografa na rodinnú oslavu, krst alebo čokoľvek rodinného charakteru zostávali spravidla bez reakcie. V tom ma zaujala medzi inzerátmi ponuka na svadobného fotografa pre mladý francúzsko-nórsky párik. A tak som napísal ten najpresvedčivejší email svojho života. Odkaz na moju webku plnú Šimonkových fotiek mi na istote nepridával, no zaujal ich natoľko, že si ma vybrali. Pri poháriku lahodného francúzskeho vínka som sa potom dozvedel, že sa ich detské fotografie dobre pobavili a zároveň presvedčili, že odo mňa nedostanú šablónové svadobné portréty. Fotenie tejto prvej svadby už navždy zostane jednou z mojich najkrajších životných skúseností. A to predovšetkým preto, že som si tam naplno uvedomil jednu životnú pravdu. Nech už robí človek čokoľvek, ak to robí naplno, nemôže to byť nuda. Ako sa junák z Kotrčinej Lúčky vybral v Oslo svadbu fotiť už ale porozprávam v ďalšom príspevku.
